Rovnako ako autor editorialu dva roky starého, nultého čísla časopisu Rock Planet, aj V-dur sa vo svojej dekonštrukcií prvých vydaní tohto mesačníka zamýšľal nad otázkou životaschopnosti metalového magazínu u nás - nad motiváciou bežného fanúšika kupovať si to, čo môže dostať na internete zadarmo. Neskoršie čísla predajnosti ukázali, že tu istý potenciál nepochybne bol, nebol by to však slovenský časopis, keby sa niečo nezvrtlo. Mesačnú kvótu nahradila nepravidelnosť a neistota, no súčasná situácia v Rock Planet je podľa všetkého taká, že by boli jeho priaznivci radi aj za tú predošlú. Čo sa vlastne stalo? O okolnostiach zániku časopisu hovorí jeho šéfredaktorka Adela Melová.

V akej situácii sa momentálne nachádza časopis Rock Planet?

Hoci je to možno paradoxné, na túto otázku ti, žiaľ, odpovedať neviem. O šéfredaktorovi je síce väčšina čitateľov presvedčená, že by mal mať stopercentný prehľad o tom, čo sa deje v časáku, no zastali sme na bode, kde je existencia otázna asi aj pre majiteľov. Bolo niekoľko záujemcov o kúpu časáku, všetko to však zlyhalo z rozličných dôvodov. Máme nahromadené množstvo materiálu, no niet ho kde publikovať. Pár čitateľov nás obvinilo z toho, že sa nám už nechce písať, že nás to už nebaví. Neviem, koho môže takáto hlúposť napadnúť, ale tak to rozhodne nie je. Čakáme, čo sa bude diať, no zo strany súčasných majiteľov to už nevidím optimisticky. Jedine, že by sa našiel nejaký nový investor. Snáď by celá redakcia prijala nové pôsobisko, niečo sa už rysovalo, dopadlo to ale dosť zle.

Kde tkvie dôvod týchto existenčných problémov?

Dôvody sú viaceré, niektoré tu ani nechcem vyťahovať a hlavne to bol jeden začarovaný kruh. Takýto časopis sa pri vysokom percente, ktoré si strháva Mediaprint, predajom jednoducho neuživí. Firma, ktorá Rock Planet vydávala, ho mala zrejme skôr ako bočnú aktivitu. Nemali sme človeka, ktorý by väčšinu svojej energie venoval marketingu okolo časopisu a na tom to všetko stojí a odvíja sa od toho. Zlá distribúcia, ktorú sme však mohli ovplyvniť len čiastočne kvôli spomínanému Mediaprintu, nedostatok inzercie, časák takto nenaplnil predstavy majiteľov o rýchlej ziskovosti, následne meškali výplaty redakcii, ktoré potom už prestali chodiť úplne, keďže ich vraj nebolo z čoho platiť... Redaktori boli samozrejme nespokojní, od niektorých články meškali, keďže bez honorárov mali iné predstavy o trávení voľného času. Niekoľkokrát sa vyskytli problémy s tlačou, vydanie časopisu sa začalo oneskorovať a keď sme nedali Mediaprintu časopisy načas, tak poriadne odflákli distribúciu. Ľudia sa sťažovali, že Rock Planet nemôžu zohnať a pritom sa nám vracali kvantá ešte nerozbalených výtlačkov. No a takto stále dookola...

Nie je to alibizmus zvaľovať toľko viny práve na Mediaprint?

Za tých 45%, ktoré si berú z ceny každého jedného výtlačku, by človek očakával trocha lepšie "služby". Poviem ti príklad: čo sa týka českej PNS-ky, máš možnosť si tam ako majiteľ tlačoviny zavolať, pokiaľ sa čitatelia z určitého mesta, obce zaujímajú o to, kde by časopis mohli najbližsie dostať a zistiť konkrétne miesta predaja. U nás sme nemali možnosť toto ovplyvniť. Niekde do jedného stánku hodili 40 kusov a niekde jeden kus, pričom konkrétne miesta sme ani my nevedeli. Ale, ako som už spomínala, existencia časopisu na predajnosti nestála a nepadala, išlo skôr o spomínané nedostatočné venovanie sa marketingu a zháňaniu platených inzercií, ktoré sami za tebou neprídu. Propagácia tiež nebola slávna, veľmi pomohla počiatočná akcia s rozoslaním 3000 kusov nultého čísla zadarmo. Ale aj po dvoch rokoch som stretávala množstvo rockových a metalových fanúšikov, ktorí o Rock Planete v živote nepočuli, takže rezervy tam stále boli.

O jednotlivých rezervách sa však vedelo už od začiatku, prečo sa ich nikto nepokúšal riešiť?

Boli sme neustále uisťovaní, že sa na tom pracuje. Žiadne veľké zmeny sa však nediali. Úprimne, keby som ti vedela odpovedať na túto otázku, asi by Rock Planet nebol tam, kde je. Je pre mňa nepochopiteľné, že sa nedal zamestnať jeden človek s praxou v marketingovej a obchodnej oblasti, ktorý by sa staral o spomínané záležitosti. Žeby to boli pre nich veľké výdavky navyše? Ak sa mýlim a skutočne to nešlo, potom je pre mňa záhadou, prečo sa na to nemyslelo už pred založením časopisu.

Spomínané uisťovanie a odkladanie výplaty si vydržala pomerne dlho.

Rock Planet bol pre mňa srdcovou záležitosťou a stále som dúfala, že sa niečo pohne, že to jednoducho nemôže dopadnúť zle. Robila som to preto, že ma to bavilo. Možno to vyznie ako klišé, ale tešilo ma, keď som stretávala ľudí, ktorí časáku fandili a pravidelne ho čítali, preto som to robila z nadšenia. Bolo mi ľúto vykašlať sa na to.

Šéfredaktorkou Rock Planet si od samého začiatku. V tom čase to fandenie zatienila skôr kritika jeho obsahovej i formálnej stránky.

Úprimne, sama som vedela, že je čo zlepšovať a že to nie je podľa úplne mojich predstáv. Niekedy kritika trocha zamrzela, ale dosť som si ju brala k srdcu a snažila som sa, aby sme nedostatky postupne odstraňovali. Konštruktívna kritika ma vždy zaujímala, myslím, že to bolo vidieť aj na fóre. To konštruktívna zdôrazňujem, lebo ak nám niekto napíše - Váš časák je úplne na prd - tak naozaj neviem, čoho by sme sa mali vyvarovať. A tou mojou nespokojnosťou mám na mysli aj obsahovú stránku. Zo začiatku sme boli dosť tlačení k tomu, aby minimálne polovicu časopisu tvorila rocková hudba a zvyšok metal, poväčšine komerčnejšieho charakteru. Pri prvom čísle na mňa bolo nakričané, prečo dávam do Rock Planet taký underground, akým je GOD DETHRONED, vraj to málokto pozná. A rozhovor s MELECHESH sa z podobných dôvodov do časopisu ani nedostal, čo ma dosť mrzelo. Majitelia trvali na rockovej časti, a tú sme museli vykrývať biografiami. Kapely, ktoré si oni v Rock Planete v začiatkoch želali, nebývajú nastúpené na rozhovor neznámemu médiu bez mena. Ku koncu som už bola so štruktúrou oveľa spokojnejšia, aj keď vždy je čo vylepšovať.

Kvalitatívne nevyrovnané články sa v časopise publikovali viac alebo menej po celú dobu jeho existencie. Myslím, že v ich prípade nejde o niečo, načo by mali poukazovať čitatelia, zodpovedný za ne je predsa šéfredaktor, ktorý by mal ich úroveň vedieť posúdiť aj bez podnetov z vonkajšieho prostredia.

Nechcem sa úplne oslobodzovať od viny, ale úprimne, bola som študentka, ktorá to robila za pár korún a venovala tomu všetok svoj voľný čas, aj po nociach, aj po víkendoch, s brigádnickou zmluvou sa to seriózne robiť nedá. Keď som skončila vysokú školu a mala som na to oveľa viac času, chýbala zas motivácia, pretože niekomu nebudeš makať povedzme desať hodín denne a byť k dispozícii takmer nonstop len za jeho pekné modré oči. Hovorila som síce o nadšení, ale len preň som tak dlho vydržala. Z neho sa nenaješ, musíš riešiť aj iné veci. A ďalšia vec: niektorí ľudia boli v Rock Planet akosi nedotknuteľní, alebo lepšie povedané cítili sa tak a nakoniec aj skončili, pretože tak to proste ďalej nešlo.

Čo konkrétne máš na mysli tou nedotknuteľnosťou?

Mali nadštandartné vzťahy s majiteľmi alebo si nedali povedať od korektora, prípadne kombinácia týchto dvoch vecí. Na úplnom začiatku umelé udržiavanie známych holdujúcich rockovej hudbe, pričom s pár článkami sa korektori hrali aj dve hodiny, aby to bolo aspoň trocha použiteľné. Niektoré veci sa mi ani pod ruku nedostali a zrazu som ich našla v časopise. Ale samozrejme nechcem, aby si to brali osobne všetci kamaráti majiteľov.

Logicky sa teda ponúka otázka, či malo zmysel robiť časopis, nad ktorého obsahom si nemohla držať pevnú ruku, či už kvôli protekcionizmu alebo zlým podmienkam, a ktorého progres bol neustále brzdený nevôľou meniť veci k lepšiemu.

Prvé tri mesiace som to chcela vzdať, hovorila som si, že to nemá zmysel a nedokážem to. Boli chvíle, keď som nemala ďaleko od sĺz. Zo začiatku som vlastne ani netušila, čo sa odo mňa chce a takmer všetko o fungovaní časopisu som sa musela učiť sama, hoci som si myslela, že mi to dôkladnejšie ukážu ľudia, ktorí ma na to nahovorili. Ale ten protekcionizmus časom vymizol a začala som mať okolo seba dobrý tím a šikovných ľudí, ktorí síce nestáli pri zrode Rock Planetu, ale stali sa o to väčšími posilami. Veci sa zlepšovali, predajnosť stúpala, v auguste 2008 prelomila jednu dôležitú hranicu. Bol to ešte väčší vývoj, ako to vyzeralo zvonka. Preto som ten zmysel videla. To, že práve po tomto období nastali problémy, je pre mňa ako sci-fi. Nevidím do toho tak, aby som dokázala povedať prečo práve vtedy...

Túto "prácu" si vzala ako šéfka webzinu Metalirium.com, do akej miery sa jej náplň odlišovala od tvojho internetového pôsobiska? Čo všetko obnáša práca šéfredaktora hudobného magazínu?

Nevidím do fungovania iných webzinov, preto môžem porovnávať len s Metaliriom... Na Metaliriu majú redaktori oveľa voľnejšiu ruku. Istá koordinácia tam samozrejme je, no v papierovom magazíne je to niekde inde. Plánovala som si predbežný obsah pár mesiacov dopredu, rozkreslila som si takzvané zrkadlo, čo je vlastne rozpis obsahu časopisu po stranách, priebežne som to podľa okolností menila a hlavne som vybavovala rozhovory, ktoré som mala vytipované. Rozhovory a ostatné články som potom delila medzi redaktorov, rozrátavala to, aby to presne vyšlo. Veľmi často som len premýšľala, ako čo zrealizovať, ako by to mohlo vyzerať, akú by to malo mať formu. Sem-tam som niektorých kolegov usmernila, alebo sme sa spolu radili o konkrétnej forme článku, iní to nepotrebovali, pretože veľmi rýchlo prišli na to, ako to asi myslím aj bez toho, aby som im to povedala. Ďalej samozrejme obrovské množsvo vybavovačiek, rozdeľovanie akreditácií, fotopasov, komunikácia s vydavateľstvami, promotérmi a ďalšími partnermi. A potom samozrejme bežná práca redaktora. Tie vybavovačky samozrejme fungujú aj vo webzinoch, ale printové médium ide v oveľa rýchlejšom tempe. 20 rozhovorov mesačne vyprodukuje asi máloktorý webzin. A netlačí ťa uzávierka.

Koľko si sa tejto práci venovala denne a za aké finančné ohodnotenie? Ak to teda môžeš prezradiť.

Zo začiatku mi to zaberalo viac času ako práca na plný úväzok, keď som si už našla systém a kontakty s vydavateľstvami boli zabehnuté, tak zo 4-5 hodín denne, cez víkend asi 3 hodiny denne, pred uzávierkou to bolo pochopiteľne viac. No a moje ohodnotenie by som nerada konkretizovala, o tom sa nehovorí, ale šéfredaktorský honorár bez článkov a fotiek mal dosť daleko k päťcifernému číslu, samozrejme to myslím v slovenských korunách.

Rock Planet sa už od počiatku nevyhol porovnávaniu so zabehnutým Sparkom a o rok mladším Hard Rockerom. Ako podľa teba obstál v ich konkurencií? Samozrejme mám na mysli obsahovú stránku, keďže slovenský magazín de facto zanikol a oba české do dnešného dňa pravidelne vychádzajú.

To už musia posúdiť čitatelia. Ja som v tomto prípade príliš zaujatý človek. Samozrejme nechcem tvrdiť, že by Rock Planet bol dokonalý časopis, to ani zďaleka nie. Každý z týchto časopisov má nejaké prednosti. Sú ľudia, ktorí na Spark nedajú dopustiť a sú ľudia, ktorým sa Rock Planet zapáčil viac. Záleží na vkuse čitateľa. Myslím, že každý z časákov sa niečím odlišuje a má potenciál zaujať určitú skupinku ľudí.

Vedela by si odložiť diplomaciu, vymenovať tie prednosti a pridať k nim aj negatíva?

Tak toto je od teba zákerné. (Smiech.) Nechcem vyzerať, že som zjedla všetku múdrosť sveta, takže to zhodnotím čisto z pohľadu čitateľa a metalového fanúšika. Výhodami Sparku sú určite skúsenosti, ich meno, Blackmoonove články čítam naozaj všetky, vidno tam prehľad redaktorov, dobrá štylistika, recenzie. Naopak nevýhodami archaická grafika, sem tam cítiť rutinu, prípadne pretláčanie kapiel nemenovaného vydavateľstva, tiež som málokedy našla plagát, ktorý by ma zaujal. Čo sa týka Hardrockeru, na trh vstúpil asi okolo nášho pätnásteho čísla, príliš ho nesledujem, ale mohol by zaujať ľudí obľubujúcich klasické žánre ako hard rock, heavy/power metal a glam metal, ktorým sa venujú dosť hojne. Takisto aj domácej scéne. Majú dobrý papier, veľa fotiek a tri plagáty. Mne osobne však ich štýl písania celkom nesadol, s výnimkou Nikolasa Kroftu, to je však naozaj vec vkusu a názoru. Veľká časť materiálu je prebraná z poľskej verzie a v prvých číslach im ušlo dosť chýb, to ale aj Rock Planetu na začiatku. Viac už zo mňa nedostaneš, pretože si aj tak musím zachovať určitú úroveň diplomacie voči konkurencii. A je to len čisto môj subjektívny a neprofesionálny názor.

Niekoľko „tvojich“ redaktorov pôsobilo aj v slovenskej verzií Metal Hammeru. Ten, ako inak, tiež skrachoval, no v pamäti ľudí si udržal tak trochu kultový status. Rock Planet sa teda zákonite nevyhol nálepke akéhosi pokračovateľa. Bolo to naozaj tak?

Neustále nás s Metal Hammerom CS porovnávali, a ako si správne poznamenal, mnohí ľudia nás označili za pokračovateľa. Niektorí dokonca hovorili, že Rock Planet sa mu dosť podobá, aj obsahovo, že sa nič nezmenilo. V tom prípade nechápem, ako je to možné, lebo ja osobne som mala v čase krachu MH asi štrnásť rokov, vôbec som tú éru poriadne nezažila a prvýkrát som sa k archívnym číslam MH poriadne dostala až na začiatku tohto roku. Asi to bolo aj tým, že časopis vychádzal tak isto v Košiciach a redakciu zo začiatku tvorilo pár známych tvárí z MH. Ťažisko však tvorili noví ľudia. Hovorilo sa, že nový časák vlastnia rovnakí ľudia ako MH, prípadne že ho vlastní Braňo Mathe (pozn. – prvý šéfredaktor Metal Hammeru), ale to bol omyl. Pojítko bolo v tom, že majitelia RP boli kedysi grafici MH a Braňo nikdy nebol majiteľom Rock Planet, ale vo veľkej miere pomáhal so vznikom. Do Planetu ma dotiahol práve on, pričom kým som sa rozhodla do toho ísť, prišiel mi na neho jeden anonym s pár nepeknými vecami. Nikdy som sa nedozvedela, prečo sa tak stalo a prečo nás má niekto tak v zuboch, chodili nám maily, že do troch mesiacov zakapeme. Že dopadneme veľmi rýchlo ako MH. Neviem, čo sa dialo v Metal Hammeri a ani som po tom nejako viac nepátrala, keďže je to minulosť, do ktorej ma vlastne nič nie je.

Pozn.: Autor bol stálym redaktorom časopisu Rock Planet.